História-okolie-turistika

Banská Štiavnica, v ktorej neďalekom okolí /Štiavnické Bane/ sa nachádza aj Penzión Altmayer, leží v južnej časti Stredného Slovenska v Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy (Slovenské stredohorie). 

HISTÓRIA ŠTIAVNICKÝCH BANÍ

V roku 1948 došlo k premenovaniu obce Piarg na Štiavnické Bane a následne v roku 1960 k administratívnemu zlúčeniu s Hornou Rovňou, ktorá dovtedy bola súčasťou Banskej Štiavnice. Piarg vznikol spojením dvoch pôvodne samostatných susediacich územných celkov a s pomerne rozlišným stredovekým vývojom: Osada Sigelsberg pôvodne patrila do majetku mesta B. Štiavnica, pred r. 1352 ju zabral kastelán hradu Šášov.

O zábere tejto a okolitých osád je prvá zmienka z roku 1352, čo je zároveň aj prvý a hodnoverný písomný prameň o existencii Sigelbergu. Osada, neskôr dedina sa stala súčasťou majetku hradného, od 17. storočia sídlom komorského panstva Šášov. Druhý celok, z ktorého sa sformovali súčasné Štiavnické Bane tvorila Vindšachta. K  jej vzniku v prvom rade prispel rozvoj baníctva. V časoch tureckého nebezpečenstva v 17. storočí sa na jej ochranu vybudoval rozsiahly fortifikačný systém. Sigelsberg a Vindšachta ako pôvodné celky, z ktorých vznikli Štiavnické Bane, boli nepochybne prioritnými strediskami baníctva s celoeurópskym významom.  

Vybudovali sa tu sídla banskej správy, meračstva a nemocnice. Vysokú technickú vyspelosť tu dosiahla banská technika zásluhou rodiny Hellovcov, zvlášť Mateja Kornela a Jozefa Karola. Z banských prevádzok vynikala Horná Bíberová štôlňa, ktorá bola miestom mnohých jedinečných technických vynálezov už od začiatku 17. storočia (napr. rôznych typov čerpacích strojov). V roku 1627 sa uskutočnil pokus s využitím pušného prachu na rozpájanie hornín. K ďalším významným banským prevádzkam patrili šachty Jozef, Karol, Leopold, Magdaléna, Kristína, Konigsegg, Siglesberg. Ako súčasť vodohospodárskeho systému sa na území dnešných Štiavnických Baní v 18. storočí vybudovali vodné nádrže – tajchy Dolné a Horné Vindšachtské, Evičkino, Bakomi, Veľké a Malé Richňavské.  

Väčšina obyvateľstva sa v minulosti zamestnávala v baníctve, hutníctve a úpravníctve. Po týchto výrobných odvetviach sa zachovali viaceré sakrálne a svetské stavby. V polovici 18. storočia bol postavený komplex kláštora s kostolom sv. Jozefa, ktorý vznikol za pomoci banského eráru, komorskogrófskeho úradu rehoľníkmi rádu hieronymitánov. 

Na Vindšachte pôsobili jezuiti, ktorí tu postavili v polovici 17. storočia kostolík sv. Jozefa, ktorý bol v 19. storočí zbúraný. Stál vedľa kaplnky sv. Jána Nepomuckého. K ďalším dnes zachovaným objektom môžeme zaradiť bašty, pozostatky opevnenia, budovu najstaršej nemocnice baníkov, banícku budovu  so slnečnými hodinami, objekt banskej komory (dnes sídlo obecného úradu), banského meračstva, lekárne, ťažného stroja, vzácny objekt kalvárie na Hornej Rovni, Zvonicu a ďalšie, ktoré sú zapísané v zozname kultúrnych a technických pamiatok. Dňa 15.8.1995 vláda Slovenskej republiky vyhlásila obec Štiavnické Bane za pamiatkovú rezerváciu v náväznosti na zápis Banskej Štiavnice a okolia do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.

Štiavnické Bane ako stredisko technickej, kultúrnej a duchovnej vzdelanosti v minulosti, podľa znalca ich bohatej histórie V. Števíka, možno nazvať obcou svetových prvenstiev (Vojtech Števík a Ľudmila Števíková. Štiavnické Bane - Obec svetových prvenstiev, Vydavateľstvo Litera 1995).  

V Štiavnických Baniach sa narodili alebo pôsobili významné osobnosti z banskej techniky. Popri Hellovcoch, k už spomínaním patril aj svetovo uznávaní matematik, vedec, astronóm Maximilián, je možné spomenúť konštruktérov J. Adriányho, F. Bresslera, E. Broszmana, F. Felronera, učiteľa na banskej škole S. Mikovínyho.  

Z oblasti národného života, kultúry a vzdelaniu tu pôsobili J. Palkovič, J. Palárik, ktorý tu začal vydávať časopis Cyril a Metód, J. Damborský autor Slovenskej mluvnice, F. R. Osvald, Andrej Radlinský jazykovedec a náboženský spisovateľ a ďalší. Pôsobil tu aj autor Smrti Jánošíkovej Ján Botto Maginhradský vo funkcii banského inžiniera, spisovateľ J. Kalinčiak ako vychovávateľ v rodine F. Landerera.

HORNÁ ROVEŇ – KALVÁRIA

Horná Roveň, dnes malá dedinka ležiaca nad mestom Banská Štiavnica a tvoriaca súčasť Štiavnických Baní, bola kedysi významným strediskom miestneho banského podnikania. V 18. storočí patrilo územie Hornej i Dolnej Rovne k hospodárskemu centru banskoštiavnického rudného revíru. 

Na kopci vypínajúcom sa nad obcou však bola postavená Kalvária. Jej počiatky sú pritom dokonca staršie ako Kalvárie v Banskej Štiavnici. Na viacerých mapách a kresbách banských diel tejto oblasti sa totiž na mieste dnešnej Kalvárie objavujú kríže, prípadne je miesto priamo označené ako Kalvária. Zatiaľ najstarším známym takýmto príkladom je mapa z roku 1730, kde je však zakreslený len jeden kríž a pod ním dve zvislé čiary, čo by malo byť schematickým vyjadrením postáv pod krížom. Rovnako by to však mohlo predstavovať aj tri symbolické, a týmto spôsobom hierarchicky rozlíšené kríže.

Na mape z roku 1742 sú potom zobrazené už tri kríže bez spomínaných čiarok, podobne ako na mape z roku 1745. Okrem spomínaných krížov, označovaných názvom Kalvária (Calvariberg), nie sú však na uvedených mapách zakreslené žiadne zastavenia a vzhľadom na precíznosť ich spracovania môžeme predpokladať, že tam skutočne v tom čase ani nijaké nestáli.

Až v kanonickej vizitácii z roku 1754 sa potom v opise Kalvárie na Hornej Rovni spomína okrem nešpecifikovanej skupiny Ukrižovania i niekoľko zastavení postavených z tehál, predstavujúcich tajomstvá Kristovho utrpenia. Zastavenia zachované dodnes, nie sú však vybudované z tehál, ale tvoria ich reliéfne stély vytesané z jedného kusa kameňa. Znamenalo by to, že dnešné zastavenia vznikli po roku 1754. 

Vzhľadom na finančnú podporu výstavby štiavnickej Kalvárie (1744-1751) obyvateľmi Hornej Rovne, a teda odlivu prostriedkov nevyhnutných na ich financovanie, by sa to zdalo pravdepodobné. Na druhej strane, pri takom všeobecnom zápise nie je ani vylúčené, že ide o chybu. Ak vychádzame z predpokladu, že spomínané zastavenia vznikli medzi rokmi 1745 a 1754, ťažko si predstaviť, že by ich v krátkom čase bolo potrebné nahradiť novými.

Iba ak by spomínané tehlové, pravdepodobne len skromné zastavenia, chceli nahradiť výpravnejšími. Predpokladáme totiž, že reliéfne stély mohli vzniknúť už aj v tomto období, najneskôr však na prelome 50. a 60. rokov 18. storočia. Každopádne v uvedenom období – medzi rokmi 1745 a 1754 – pribudli ku krížom na kopci nad Horná Roveň zastavenia a vznikol tu kalvársky súbor. Z jeho vrcholu tiež vidno štiavnickú Kalváriu, respektíve pred jej postavením Ostrý vrch s vartovkou. A tadiaľto, cez Hornú Roveň a potom okolo kríža na Paradaise chodili k nej v deň odpustkových sviatkov pútnici z Piargu, Vindšachty a okolia. 

Vo vizitácii z roku 1754 sa potom o tejto Kalvárii píše: Vrch Kalvárie nad osadou Fuchsloch pozostáva z troch krížov, jedného s visiacim Kristom a dvoma lotrami, a niekoľkých stĺpov vystavených z tehál nad cestou vedúcou z mesta cez Klingerštôlňu k Rovni, povyše Fuchslochu. Na jej údržbu a ďalšie zveľadenie bolo vyzbieraných 279 zl. a 16 gr., z ktorých na ročný úrok bolo uložených 147 zl., za pestovanie lúky pri tomto kopci bolo daných 80 zl., za kríže vytvoré z plechu a pomaľované maliarom 40 zl. zvyšných 12 zl. 16 gr. je uložených u pátra administrátora, t.j. u jedného z pátrov jezuitov. Ich konkrétny podiel na vzniku hornorovnianskej Kalvárie však ostáva nejasný. Jednako na jezuitov, ktorí tu, ako v jednej z farských filiálok, vykonávali kňažskú službu, poukazuje aj v poli frontónov zastavení umiestnený Kristov monogram IHS, ktorý je súčasne ich znakom. Orámovanie scén vybieha v dolnej časti do volút dosadajúcich na širší sokel, v hornej časti malé volútky „podopierajú“ segmentový frontón. Pred každým zastavením bol jeden až dva kamenné ryolitové schody na kľaknutie, ako to vidno na starších fotografiách.

Približovaný pašiový dej začína scénou Modlitba Krista na Olivovej hore a končí VII. Zastavením, skupinou Ukrižovania. Na rozdiel od Štiavnice vypadli scény Zajatie a Kristus pred Herodesom, aby daný počet tajomstiev Bolestného ruženca: I. Kristus sa modlí na Olivovej hore, II. Kristus pred veľkňazom, III. Bičovanie, IV. Korunovanie tŕním, V. Nesenie kríža, VI. Pribíjanie na kríž, VII. Ukrižovanie. Dole na sokloch boli vyryté slovenské nápisy, ktoré sú dnes vzhľadom na zvetranosť kameňa už sotva čitateľné. V prvom riadku začínajúcom Ježišovým oslovením, bolo pomenované stvárnené tajomstvo, napríklad Ježišu bičovaný, druhý riadok predstavoval potom litániový verš: Zmiluj sa nad nami, ktorý sa na každom reliéfe opakoval. 

V kompozíciách reliéfov sa potom stretneme s viacerými motívmi a prvkami známymi z výjavov štiavnických zastavení. V prípade prvého reliéfu by sme mohli hovoriť o koncepčných príbuznostiach. Výjav je oproti štiavnickej scéne zrkadlovo obrátený, teda Kristus je otočený doprava. Vzhľadom na menšie rozmery reliéfu je umiestnený v popredí, uprostred dolnej polovice scény. Anjel ho nepovzbudzuje priamo ako v Štiavnici, kde ho podopiera, ale zjavuje sa mu nad oblakom v pravom hornom rohu, držiac kalich a pravou rukou ukazujúc k nebu. V pozadí za kľačiacim Kristom na ľavej strane je skupinka troch spiacich apoštolov a nad nimi v ľavej hornej polovici, vymedzenej oplotením Getsemanskej záhrady, vchádza bránou skupina poslaná veľradou na čele so zradcom Judášom. 

Nedošlo tu síce ku kompozičnej zhode, ale sú tu použité rovnaké motívy, postihujúce rovnaké dejové momenty. V niektorých detailoch – napríklad motív brány so vstupujúcimi zajímateľmi – ide tiež o formálne príbuznosti. V scéne nasledujúceho reliéfu sú tieto koncepčné i formálne podobnosti ešte zjavnejšie. Obrazové pole scény Kristus pre Veľkňazom je stredovým pilierom, ktorý nesie dva lomené oblúky architektúry interiéru, rozdelené približne na dve rovnaké polovice.

V pravej polovici je umiestnený trón, vyvýšený na niekoľkých stupňoch, na ktorom sedí veľkňaz s ľavou rukou položenou na opierke a pravú ruku s gestom naznačujúcim odsúdenie vystiera smerom ku skupine mužov stojacich pred ním. Uprostred stojí Kristus, po bokoch dvaja sluhovia držiaci konce povrazov zväzujúcich mu ruky, za nimi vyčnievajú ešte dvaja muži.

Kompozícia pripomína štiavnickú scénu: vpravo veľkňaz na vyvýšenom mieste, vľavo skupina so zajatým Kristom, uprostred pilier s tabuľami zákona, nesúci oblúky klenutia, pričom z pravého visí nad veľkňazom veľká drapéria, pripomínajúca baldachýn. Na reliéfe v Hornej Rovni sú však v pozadí zobrazené ešte ďalšie motívy. V ľavej polovici obrazového poľa, nad skupinou so zajatým Kristom, v prehľade lomeného oblúka, je v pozadí v jemnom reliéfe naznačená, dnes už sotva viditeľná postava muža z profilu, akoby kľačiaceho so zopätými rukami, pred ktorým trčí snáď pahýľ kmeňa zoschnutého stromu. Podľa neho by zobrazeným kajúcnikom mohol byť Judáš ľutujúci svoj čin, pričom umiestnenie do tejto polovice scény (nad Krista) by naznačovalo, že ak by bol vytrval a kajal sa, dočkal by sa Kristovho milosrdenstva, podobne ako sa to stane u lotra Dismasa po jeho obrátení. Judáš však tradične predstavoval príklad zlej kajúcnosti, pretože prepadol zúfalstvu, v ktorom akoby zabudol na Kristovu blahozvesť, a vo výčitkách si vzal život.

Tento motív je potom zobrazený v pravej polovici reliéfu, v pozadí pod závesom nad veľkňazom. Na uschnutom kmeni tu visí Judáš, podobne ako na reliéfe štiavnickej Kalvárie, kde je však tento epizodický výjav súčasťou scény Kristovho zajatia v Getsemanskej záhrade. Vzhľadom na to, že na Hornej Rovni bola scéna Zajatia vynechaná, došlo k stvárneniu dôsledku Judášovho zlyhania v reliéfe tohto zastavenia, kde však ešte vhodnejšie vyjadruje časový posun deja. 

Keďže je teda Judáš zobrazený v tejto časti výjavu, mimochodom symbolicky nad reprezentantom Starého zákona odsudzujúcim Ježiša na smrť, postava v ľavej polovici predstavuje ešte pravdepodobnejšie kajúcnika Petra, oplakávajúceho zapretie svojho majstra. Zodpovedalo by tomu i jeho umiestnenie nad Krista, jednako zobrazenie spomenutého pahýľa stromu pre ním, ponúkajúceho podobné riešenie, aké si zvolili Judáš, je veľmi netradičné. V spojení s obrazom obeseného Judáša by však toto riešenie mohlo naznačovať práve rozdiel dokonalej a nedokonalej, či nedostatočnej ľútosti a kajúcnosti a ich možné dôsledky, predstavujúce získanie alebo stratu večného života. Vo výjave išlo o analogický pokus o doplnenie deja, ako to bolo aj v Banskej Štiavnici, tu je však s väčšou intenzitou vyjadrená psychologická hĺbka situácie zlyhávajúceho človeka.

STAVEBNÉ A TECHNICKÉ PAMIATKY

V dejinách slovenského baníctva a banskej techniky majú Štiavnické Bane svoje nezastupiteľné miesto. Potvrdilo to vyhlásenie pamiatkovej rezervácie na území obce v roku 1995. V obci sú pripravené na označenie dodnes zachované historické objekty, ktoré sa stanú súčasťou historicko-náučných chodníkov, realizovaných v rámci projektu Geopark. Pod zemou ukryté banské diela na povrchu dopĺňajú mnohé stavebné a technické pamiatky.  

V rozptýlenej zástavbe prevažne baníckeho osídlenia môžeme ľahko rozlíšiť budovy banských prevádzok. Sú objemnejšie, dvojpodlažné umiestnené v blízkosti bývalých šácht. K tím najstarším v obci nepochybne patria banské budovy na Vindšachte. V ich blízkosti sa nachádza barokový kamenný stĺp so sochou Immaculaty, pravdepodobne dielo tirolského sochára Michala Rässnera. V čase, keď bane postupne prevzala erár, vznikol komplex barokových budov erárnej banskej správy. Niektoré z nich pôsobia dodnes reprezentačne. Tou najvýznamnejšou je budova Banskej komory, postavená v prvej polovici 18. storočia. Dnes v nej sídli OcÚ Štiavnických Baní. 

Nemenej dôležitou je oproti stojaca budova banského meračstva, postavená v barokovom slohu v druhej polovici 18. storočia.

V nej sa vyhotovovali všetky banské mapy a meračské práce, spojené s baníctvom. Objekt postavili bez jediného kovového prvku, aby sa nerušilo meranie kompasom s presne zameraným poludníkom. Banícku školu v obci založili v roku 1735. Jej objekt má dodnes zachovanú pôvodnú barokovú hmotu a autentický interiér. Banícku nemocnicu zriadili v obci už v roku 1648, ale až v 18.storočí vybudovali objekt, v ktorom pôsobila do roku 1878, kedy ju presťahovali do B.Štiavnice. Celému súboru banských budov dominuje kláštorný komplex v rehole hieronymitov. Pozostáva z rezidencie s vnútorným dvorom a kostolom. S jeho stavbou začali v roku 1745, vysvätili ho v roku 1754. 

V 19. storočí, po požiari, postavili k barokovému kostolu neorománsku vežu. Pod kostolom je krypta, v ktorej sú pochovaní významní banskí úradníci. Hieronymiti pôsobili na území obce do roku 1786, kedy bol r rozhodnutia Jozefa II. Kláštor zrušený. V obci tiež stojí klasicistická kaplnka sv. Jána Nepomuckého z roku 1855, s kľačiacimi postavami dvoch baníkov v starých baníckych uniformách.

Nemôžeme vynechať unikátny vodohospodársky systém, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Bol vybudovaný v banskoštiavnickom rudnom revíri v 16., 17., ale najmä v prvej polovici 18. storočia. Tvoria ho sústavy umelo vytvorených vodných nádrží, ktoré boli dômyselne pospájané jarkami a vodnými štôlňami. Využívali sa ako energetické zdroje na pohon banských zariadení a na úpravnícke procesy.